Vývoj utečeneckej krízy v Turecku
Konflikt v Sýrii začal v marci 2011. Už v apríli, potom čo sa boje rozšírili aj k sýrsko-tureckým hraniciam, začali tisíce ľudí zo zasiahnutých oblastí hľadať útočisko v susednej provincií Hatay za hranicami. Turecko následne vyhlásilo, že poskytne útočisko každému, kto ho potrebuje. V táboroch, ktoré v provincií Hatay spravoval turecký červený polmesiac, ostalo na konci októbra 7,958 z celkového počtu 19,398 utečencov. Viac ako 11 tisíc sa medzitým vrátilo späť do Sýrie.
Hoci situácia ohľadom ďalšieho vývoja utečeneckej krízy bola nejasná, turecké úrady chystali ďalších 3,500 miest pre prípad, že by prišlo viac utečencov. Takisto tvrdili, že utečencom ponúkajú športové, náboženské a vzdelávacie vyžitie. Mobilná nemocnica bola schopná sa starať naraz o 50 pacientov. Čo sa týka sanitárnych podmienok, utečenci mali mať neobmedzený prístup k teplej vode a jedna toaleta mala slúžiť pre 20 ľudí. Hoci sa turecké úrady vyhýbali slovu „utečenci“ a namiesto toho používali pre Sýrčanov názov „hostia“, utečencom sa dostalo prijatia, za ktorý Turecko chválil aj Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. To bolo zapríčinené tým, že Turecko podľa vtedajších zákonov udeľovalo azyl len pre utečencov z Európy. Z krátkodobého hľadiska bol ochranný status pre Sýrčanov v Turecku dostačujúci, avšak z dlhodobého hľadiska tento stav pre utečencov prijateľný nebol. Turecké úrady však tvrdili, že títo „hostia“ nechcú v Turecku ostať a čakajú len na upokojenie situácie v ich krajine.[1]
Utečenci do Turecka od roku 2011 neprichádzali len zo Sýrie, ale aj z Afganistanu a Iraku. Politika „otvorených dverí“ tak mala za následok, že počet ľudí, ktorí žili v Turecku v roku 2011 pod medzinárodnou ochranou teda 58,018 sa zvýšil na 4,122,179 v roku 2019.[2] Turecko ukázalo veľkú pružnosť v hostení podobného počtu utečencov ako je populácia Chorvátska. Čo sa týka finančných nákladov, Turecko je jedným z najväčších humanitárnych prispievateľov na svete v pomere k HDP. Spolu so zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou sa však pohľad tureckej verejnosti na hostenie Sýrčanov vyvíja negatívne.[3] Podľa údajov AFAD (Vedenie v krízových a urgentných situáciách) presiahli v období rokov 2011 až 2015 celkové výdavky Turecka na zvládanie sýrskej utečeneckej krízy 7,158,250,458 USD, čo zodpovedá približne 20 miliardám TL. Celková zahraničná finančná pomoc, 417 miliónov dolárov, predstavovala vtedy zhruba 5% z uvedených výdavkov. Z tejto zahraničnej pomoci pochádzalo 328 miliónov USD (78,6 %) od inštitúcií OSN, 20 miliónov USD od Červeného kríža, 14 miliónov USD od mimovládnych organizácií a zvyšných 52 miliónov USD pochádzalo z iných krajín. Finančná podpora 7 európskych štátov bola vtedy iba 1,5 milióna USD. Islamské krajiny, ako jednotlivé štáty a aj ako súčasť Organizácie islamskej spolupráce, boli ku kríze ľahostajné a taký prístup mali aj vo finančnej oblasti. Napríklad Saudská Arábia poskytla Turecku od začiatku krízy do roku 2015 iba 50 miliónov USD. Okrem toho sa Turecku od Saudskej Arábie nedostalo žiadnej inej podpory, čo ovplyvňuje tureckú zahraničnú politiku najmä v súvislosti s Blízkym východom v strednom aj v dlhodobom horizonte.[4]
Politika otvorených dverí sa de facto skončila v roku 2016, keď Turci postavili 900 km dlhý plot pozdĺž sýrskych hraníc.[5] V roku 2019 utrpela v komunálnych voľbách vládna Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) porážku v najväčších mestách krajiny ako Istanbul, Ankara, Antalya, Mersin či Adana. Jedným z hlavných dôvodov prehry bol aj negatívne sa vyvíjajúci postoj Turkov žijúcich vo veľkých mestách voči utečencom. Kvôli rozhodnutiu vlády pomaly zatvárať utečenecké tábory, sa utečenci vysťahovali do celého Turecka a sú prítomní v každom meste aj pri Čiernom mori.[6] Podľa tureckej Asociácií pre utečencov (Mülteciler Derneği) sa najviac Sýrčanov nachádza v Istanbule, kde však tvoria len 3,3% miestnej populácie. Naopak v meste Kilis na sýrskych hraniciach tvoria utečenci zo Sýrie 74% obyvateľstva. Údaje sú z januára 2021 a sú uvedené v prílohe v tabuľke č. 1.[7]
Vládna strana si však uvedomovala, že to s návratom Sýrčanov do ich vlasti nevyzerá optimisticky. Avšak potrebovala ukázať domácim voličom, že situáciu má stále pod kontrolou a tak spustila operáciu Prameň mieru v októbri 2019. Tak ako predošlé aj túto odôvodnila na domácej scéne ako operáciu, ktorá mala za cieľ vytvoriť bezpečnú zónu pre návrat utečencov. Situácia však ďalej vedie k polarizovaniu tureckej politiky a tým aj spoločnosti. Väčšina utečencov, ktorí sú viac konzervatívni a nábožensky založení, sympatizuje s tureckým prezidentom Erdoganom, čo je ďalším kameňom sváru s tureckou strednou sekulárnou mestskou triedou. Hoci negatívny postoj k utečencom pretrváva, Turci sú už zmierení s tým, že Sýrčania u nich ostanú.
Nádej, že bude možné umiestniť utečencov v tzv. bezpečnostných zónach v severnej Sýrii, stále v tureckej spoločnosti pretrváva. Problémom je, že len 6% Sýrčanov je ochotných vrátiť sa do Sýrie.[8] Tieto vojenské intervencie do roku 2019 rozšírili tureckú kontrolu na 3,500 kilometrov štvorcových. Turecko uvádza, že 329,000 Sýrčanov sa vrátilo do oblastí, pričom popiera obvinenia z etnických čistiek okolo Afrinu. Súčasné plány bezpečnostných zón v oblastiach uvoľnených po PYD a SDF v severnej Sýrii sú územne a demograficky rozdielne. Siahajú 30 kilometrov hlboko do sýrskeho vnútrozemia a majú dĺžku stovky kilometrov. V septembri 2019 prezident Erdoğan v OSN predstavil plán postupného návratu milióna utečencov. Plán má stáť 27 miliárd dolárov a zahŕňa výstavbu 140 dedín po 5000 obyvateľov a 10 miest po 30 000 obyvateľov. Budú potrebovať školy, nemocnice, zdravotné strediská, infraštruktúru, administratívne služby, miestne bezpečnostné sily a volené miestne zastupiteľstvá. Potom je potrebné presvedčiť utečencov, aby sa vrátili, a medzinárodné spoločenstvo, aby pomohli s financovaním.[9] Hoci sa v médiách objavujú správy o „dobrovoľných“ návratoch Sýrčanov, počet ľudí žijúcich Sýrčanov pod dočasnou ochranou narastá. Jedným z dôvodov je, že sa denne narodí v Turecku v priemere 465 detí v utečeneckých rodinách.[10]
[1] Syrian refugees on the Turkish border: Report on the visit to Antakya (Turkey) [online]. 2011 [cit. 2021-02-19]. Dostupné z: http://www.assembly.coe.int/CommitteeDocs/2011/amahlarg042011.pdf [2] ERDOĞAN, M. TÜRKİYE’DEKİ SURİYELi MÜLTECiLER. TAGU – Türk-Alman Üniversitesi [online], 2019 [3] KINIKLIOĞLU, S. Syrian Refugees in Turkey: Changing Attitudes and Fortunes [online]. 5.2.2020 [4] ERDOĞAN, M. a C. ÜNVER. PERSPECTIVES, EXPECTATIONS AND SUGGESTIONS OF THE TURKISH BUSINESS SECTOR ON SYRIANS IN TURKEY [online]. In: . 2015, str. 37,38. [5] ERDOĞAN, M. TÜRKİYE’DEKİ SURİYELi MÜLTECiLER. TAGU – Türk-Alman Üniversitesi [online], 2019 [6] KINIKLIOĞLU, S. Syrian Refugees in Turkey: Changing Attitudes and Fortunes [online]. 5.2.2020 [7] https://multeciler.org.tr/turkiyedeki-suriyeli-sayisi/ [8] KINIKLIOĞLU, S. Syrian Refugees in Turkey: Changing Attitudes and Fortunes [online]. 5.2.2020 [9] KARASAPAN, O. Turkey’s Syrian refugees—the welcome fades. Brookings [online]. 25.11.2019 [10] ERDOĞAN, M. TÜRKİYE’DEKİ SURİYELi MÜLTECiLER. TAGU – Türk-Alman Üniversitesi [online], 2019