Vývoj sýrskeho konfliktu
Najintenzívnejšia emigrácia sýrskych obyvateľov do susedných krajín nastala kvôli vzniku konfliktu na začiatku roku 2011. Transformácia sociálnych, ekonomických a politických systémov v arabskom svete, ktorá začala na konci prvého desaťročia 21. storočia, bola nepokojná. Politicko-sociálna transformácia v moderných štátoch má okrem všeobecných príčin aj iné, ktoré je potrebné skúmať so zreteľom na lokálne súvislosti pozadia každej arabskej krajiny zvlášť. Po páde Osmanskej ríše a konci jej dominancie na Blízkom východe sa každá z 22 arabských krajín začala vyvíjať v rozdielnych politických, ekonomických, kultúrnych a sociálnych podmienkach. Vďaka tomu sú dnes na Blízkom východe krajiny, ktoré sa líšia od seba viac ako v minulosti. Prítomnosť veľmocí, hlavne Veľkej Británie a Francúzska, ktoré si po prvej svetovej vojne oblasť Blízkeho východu rozdelili a kolonizovali, sa tiež odrazila na dnešnej rozdielnosti medzi krajinami.[1] A tak aj udalosti tzv. Arabskej jari sú vďaka rozdielnym kultúrnym a historickým okolnostiam úplne inak porozumiteľné a komplikovanejšie v Sýrii ako napríklad v Egypte. Na rozdiel od kmeňovo rozdelenej Líbyi a národnostne jednoliateho Egypta je v Sýrii taktiež zložitejšia štruktúra obyvateľstva.[2]
Prvýkrát sa verejne prejavil odpor voči súčasnej politickej, sociálnej a ekonomickej situácií v Sýrskej arabskej republike 15. marca 2011 v meste Dar´á na juhovýchode Sýrie. O deň neskôr, 16. marca, sa zišli v hlavnom meste v Damašku na námestí Mardža príbuzní politických väzňov, ktorí požadovali prepustenie týchto dlhodobo väznených ľudí. Tieto demonštrácie sa postupom času rozšírili po celej republike a stali sa zárodkom bezpečnostnej, sociálnej a politickej turbulencií krajiny. Roztržky medzi bezpečnostnými zložkami lojálnymi vládnemu aparátu a ozbrojenými demonštrantami sa neskôr pretransformovali do ozbrojeného konfliktu medzi armádou Sýrskej arabskej republiky so svojimi spojencami a ozbrojenými opozičnými silami.
Výrazná opozičná sila, tzv. Sýrska slobodná armáda, vznikla aj vďaka tomu, že plukovník Husajn Harmúš a plukovník Rijád Al-As´ad dezertovali zo sýrskej armády. Dá sa povedať, že od tohto momentu to bol vojnový konflikt medzi armádou Sýrskej arabskej republiky a tzv. Sýrskou slobodnou armádou. Vznik najkrvavejšieho vnútorného konfliktu na Blízkom východe bol doplnený výraznou angažovanosťou zahraničných aktérov.[3] Po vypuknutí sýrskeho konfliktu Turecko tlačilo na sýrskeho prezidenta Al-Asada, aby urýchlene zaviedol reformy a predišiel tak krviprelievaniu. V auguste 2011 vyjadril Erdogan po stretnutí s Bašárom Al-Asadom nádej na vyriešenie problémov. Podľa niektorých analytikov sa Turecko spočiatku nesnažilo zvrhnúť vládnu garnitúru v Sýrii, ale požadovalo od nej reformy v krátkom čase. Sýria však toto videla ako miešanie sa Turecka do jej vnútorných záležitostí. Turecko na to odpovedalo podporou opozície, ktorá si tak mohla vybudovať základňu na tureckom území. Neskôr Turecko samé zahájilo vojenské operácie na území Sýrie. Najskôr operáciu „Eufratový štít“ v roku 2016 na vidieku Aleppa, a neskôr ďalšie proti Kurdským obranným jednotkám.[4]
Situácia sa tiež komplikovala tým, že sýrska armáda začala používať ozbrojené skupiny pri stretoch so skupinami demonštrantov. Na tých sa zase začali čoraz viac priživovať ozbrojené záškodnícke skupiny, hlásiace sa k Moslimskému bratstvu a jeho tradícií v Sýrii. Do krajiny taktiež začali prúdiť zahraniční bojovníci, vybavení ľahkými sofistikovanými zbraňami, a dovtedy kultivovaný priebeh tak nabral oveľa brutálnejšie obrysy. Najväčšiu pozornosť si uzurpovali tie najlepšie vyzbrojené, najlepšie organizované a najbojovnejšie organizácie ako napríklad: Front podpory sýrskeho ľudu (Džabhat an-nusra li´ahli aš-Šám) a Islamský štát v Iraku a Sýrii (ISIL, ad-Dawla al-islamíja fí´l-Iraq wa aš-Šám). Spojenie s al-Qáidou mali na začiatku obidve organizácie.[5]
V Sýrii tak proti sebe stáli na vojnovom poli tri dominantné koncepcie: vláda a jej spojenci, povstalecká armáda a fundamentalistické štruktúry napojené na iné extrémistické skupiny a finančne podporované donormi zo zálivu.[6]Sýrsky prezident Bašár Al-Asad vystúpil v roku 2011 niekoľkokrát v štátnej televízií. Okrem obviňovania zahraničia z konšpiračnej agendy voči Sýrii prišiel od neho návrh na národný dialóg pre uzmierenie. Tento návrh bol však nielen protivládnymi skupinami s pôsobnosťou na sýrskom území ale aj väčšinou opozície v zahraničí odmietnutý. Pre sýrsku stranu bola ďalším dôkazom angažovanosti západných krajín v provokáciách voči Sýrii podpora západných veľvyslancov demonštrantom v meste Hamá. Odvtedy sa už informácie ohľadom konfliktu od oboch strán líšia. Na jednej strane sú informácie sýrskej vlády o boji proti terorizmu a boji proti organizovanému zločinu a na strane druhej sú informácie od opozícií o zabíjaní nevinných demonštrantov.[7]
V ďalšej fáze konfliktu už bolo Turecko plne na strane opozície. To sa od osemdesiatych a deväťdesiatych rokov opäť otáčalo na východ s stalo sa vzorom mladých ľudí na Blízkom východe. Turecko sa stávalo ekonomicky vyspelým a moderným, no stále moslimským štátom, čím si mnohých ľudí na Blízkom východe získavalo. Ekonomicky dobývali Blízky východ turecké firmy, ktoré budovali sieť dopravnej infraštruktúry nielen na Balkáne ale aj v severnej Afrike. Pre mnohých ľudí z Iránu, Iraku, Sýrie, Jordánska či Libanonu sa Istanbul stal obľúbenou destináciou. Turecká politika samozrejme sledovala touto politickou stratégiou svoje ciele. Politika nulových problémov sa však skončila, keď Turecko podporilo intervenciu v Líbyi, ktorá mala za cieľ zvrhnúť režim Muammara Al-Kaddáfiho. Sýria nerozumie, prečo sa Turecko pridalo na stranu opozičných skupín, ktoré sýrska vláda označuje ako teroristické. Podporou exilovej vlády v Istanbule tak Turecko zničilo dlho budované vzťahy so Sýriou, vďaka ktorým dosahovali pred konfliktom obe krajiny vysoké čísla v oblasti ekonomickej spolupráce.[8]
V roku 2015, keď po dobytí Idlibu an-Nusrou bola v ohrození Latakia a ISIL zaznamenal veľké úspechy v Palmýre a bol už len pár kilometrov od Damašku, sa svojho partnera Al-Asada rozhodlo zachrániť Rusko. Svoje sily rýchlo premiestnili na základňu Hmímím a začala sa prvá ruská vojenská zahraničná intervencia od čias studenej vojny mimo územia bývalého Sovietskeho zväzu. Avšak okrem ruských stíhačiek lietali na sýrskej oblohe aj tie patriace americkej koalícií. Riziko chyby bolo veľké a tak sa Putin s Obamom dohodli na väčšej koordinácií. Vzťah Ruska a Turecka bol v novembri ovplyvnený zostrelením ruskej stíhačky Su-24 na sýrsko-tureckej hranici. Toto viedlo k veľkému napätiu medzi týmito dvomi krajinami. Avšak po dvoch rokoch sa vzťahy zmenili tak, že to bolo napokon Turecko bez USA, koho Rusi zahrnuli do mierových rokovaní v Astane.[9]
Napriek vyhláseniam lídrov medzinárodnej koalície o vyčistení sýrskeho územia od Islamského štátu v marci v roku 2019, sa tejto organizácií stále darí potvrdzovať svoje prežitie na veľkom území v Sýrii. Takisto sa nekončia útoky či už Sýrskych demokratických síl, podporovaných medzinárodnou koalíciou alebo síl režimu v spolupráci s ruskými silami na ciele Islamského štátu. Bunky tejto organizácie sa snažia využiť každú príležitosť, kedy môžu šíriť chaos a brutalitu a cielenými vraždami potvrdzovať svoju stálu prítomnosť.[10]
Po piatich rokoch od ruskej intervencie je obraz sýrskeho konfliktu úplne odlišný. Sýrske ozbrojené sily znovu kontrolujú vďaka ruskej asistencií väčšinu územia. Revitalizovalo sa nielen toto strategické partnerstvo medzi Damaškom a Moskvou ale aj geopolitická pozícia Ruska na Blízkom východe. Ruské ozbrojené sily sú posilnené novou skúsenosťou a tak predstavujú dnes oveľa silnejšieho súpera pre západ ako tomu bolo pred touto vojnou. Z tohto pohľadu tak bola ruská intervencia veľkým víťazstvom. Vojna však nekončí a hrozby lokálnych konfliktov trvajú stále. Rusko a USA sú stále na území Sýrie prítomné a strážia si svoje záujmy. Idlib však zostáva pravdepodobne najnebezpečnejším miestom na svete, kde stále pôsobia jednotlivé skupiny. Toto predstavuje aj potenciálny ďalší masívny utečenecký problém.[11]
V kontexte zdevastovanej ekonomiky a chýbajúcich pracovných príležitostí predstavuje pridanie sa k ozbrojeným skupinám hlavný zdroj pravidelného príjmu pre zabezpečenie niektorých domácnosti. Dôvody pridávania sa k ozbrojeným skupinám by sa dali zhrnúť slovami bojovníka z Idlibu: „Ekonomická situácia v Sýrii je pre mladých mužov tak zlá, že dokážu prežiť iba vtedy, keď sa pridajú k vojenskej frakcii, buď za účelom získania platu, alebo lúpežných prepadov a vykorisťovania.“ Nedostatok finančných prostriedkov na odchod zo Sýrie a strach z toho, že budú ešte vo väčších ťažkostiach, znamenajú, že ľudia sú nútení zostať vo svojich štvrtiach a pod tlakom konfliktu sa stať členmi ozbrojených skupín.
V oblastiach, kde pôsobili viaceré extrémistické skupiny, bojovníci menili svoju príslušnosť k jednotlivým extrémistickým skupinám skôr z pragmatických dôvodov ako z dôvodov ideologických. Mnoho Sýrčanov nie je ideologicky priťahovaných extrémistickými skupinami, len ich lákajú vyššie platy, ktoré svojim členom tieto organizácie ponúkajú. Boj za extrémistickú skupinu je zvyčajne oveľa lukratívnejší ako boj za umiernenú skupinu. Bojovníci v organizácií Džabhat al-Nusra mali výplatu cca 300-400 USD mesačne. Bojovníci v Slobodnej sýrskej armáde mali výplaty iba okolo 100 USD mesačne, aj to často s omeškaním.[12]
Skupiny, ktoré sú z pohľadu verbovania extrémistickými skupinami najnáchylnejšie, sú mladí adolescenti a muži vo veku 12 – 24 bez vzdelania, vnútorne vysídlené osoby a utečenci bez podporných rodinných štruktúr. Samotná radikalizácia nie je vysvetlením, prečo sa Sýrčan k extrémistickej skupine pridá. Pre mnohých z tých, ktorí sa k takýmto skupinám pridali, je viera v radikálne ideológie nanajvýš druhotným faktorom. Pre nich je náboženstvo skôr akýmsi morálnym nositeľom vyrovnania sa a ospravedlnenia bojov ako základom pre rigidné a extrémne ideológie.
Hlavnými faktormi, ktoré náchylnosť mladých Sýrčanov k pridávaniu sa k týmto extrémistickým skupinám prehlbujú, sú:
1. Chýbajúce ekonomické príležitosti
2. Rozvrátené spoločenské pozadie a skúsenosť s násilím, vysídlením, traumami a stratami
3. Nedostatok osobných psychologických potrieb pre sebarealizáciu
4. Degradácia vzdelávacej infraštruktúry a možností sa niečo naučiť [13]
[1] RAMADAN, I. (2014: 134) [2] MENDEL, M. (2015:241) [3] RAMADAN, I. (2014: 135-136) [4] https://www.enabbaladi.net/archives/284842 [5] MENDEL, M. (2015:248-249) [6] MENDEL, M. (2015:249-250) [7] RAMADAN, I. (2014:171) [8] ÖZEL-VOLFOVÁ, G (2013:210-234) [9] HAMILTON, R, Ch. MILLER a A. STEIN. RUSSIA'S INTERVENTION IN SYRIA: HISTORICAL AND GEOPOLITICAL CONTEXT. Foreign Policy Research Institute [online]. 2020, str. 1-4. [10] https://www.syriahr.com/الدولة-الإسلامية-في-2020-عناصر-التنظيم-ي/413115/ [11] HAMILTON, R, Ch. MILLER a A. STEIN. RUSSIA'S INTERVENTION IN SYRIA: HISTORICAL AND GEOPOLITICAL CONTEXT. Foreign Policy Research Institute [online]. 2020, str. 7-8. [12] AUBREY, M, R. AUBREY, F. BRODRICK a C. BROOKS. WHY YOUNG SYRIANS CHOOSE TO FIGHT [online]. 2016, str. 9. [13] AUBREY, M, R. AUBREY, F. BRODRICK a C. BROOKS. WHY YOUNG SYRIANS CHOOSE TO FIGHT [online]. 2016, str. 4,5.