História Sýrie a vzťahy s Tureckom
Vo svojej práci sa zaoberám sýrskymi utečencami a ich pracovnom uplatnení v tureckom Istanbule od roku 2011. Od tohto roku zúri v Sýrii krvavý konflikt a mnoho Sýrčanov sa odvtedy muselo uchýliť u svojho severného suseda a nájsť si tam spôsob obživy. Táto práca sa tak bude zaoberať ich etablovaním na pracovnom trhu vo svojom novom domove. Avšak tieto dve krajiny a ich osudy boli navzájom prepojené už niekoľko storočí. Turecko a Sýria, ktoré zdieľajú 822 kilometrovú hranicu, mali neľahké vzťahy už aj pred tým ako sa Turecko zamiešalo do sýrskeho konfliktu v roku 2011. Ak pominieme tzv. zlaté obdobie na začiatku milénia, ich vzťahy boli vždy plné rôznych stupňov napätia, diplomatických roztržiek a iných čiastkových problémov.[1]
Históriu Sýrie určovali tri geografické faktory: jej poloha na obchodných a vojenských trasách, jej topografia a púšť. Sýria bola vždy miestom, ktoré dobývali a ovládali cudzie mocnosti. Od Ugaritu a prvých semitských obyvateľov Amoritov cez Chetitov, Feničanov, Asýrčanov až po križiakov a na koniec Osmanov, bol o toto územie vždy záujem. Od konca 16. storočia však toto územie nebolo priamo pod osmanskou kontrolou, ale v rukách niekoľkých sýrskych rodín, ktoré však medzi sebou bojovali. Po Osmanoch prišli Francúzi a tí sa tam zdržali až do roku 1946.[2]
Po odchode francúzskych vojsk sa na začiatku svojej nezávislej existencie musela Sýria vysporiadavať s turbulentným a neistým obdobím plným prevratov. Generál Adíb Aš-Šíšaklí stál za prevratom v roku 1950, ktorý nasmeroval Sýriu smerom k nedemokratickému politickému systému. Nakoniec bol on ako prezident so svojím režimom sám zvrhnutý ďalším prevratom v roku 1954. Počas mandátu prezidenta Šukrího Al-Quwatlího, ktorý stál v čele krajiny od roku 1955, sa dostáva prvýkrát do vlády aj strana Baath. Bolo to v časoch, kedy sa Sýria začala cítiť ohrozovaná štátmi tzv. Bagdadského paktu (Pakistan, Irán, Irak, Turecko a VB). Obklopenie týmito štátmi videla Sýria ako ohrozenie svojej suverenity.[3]
V roku 1954 sa Turecko ohradilo voči plánom Adíba Aš-Šíšaklího rozvodniť rieku Džughdžugh a rozšíriť tak pôdu v oblasti Al-Jazira. Turecko si totiž v tejto oblasti robilo nároky na vlastníctvo území. Avšak Sýrčania, ktorí so stavbou začali už v roku 1941, v projekte pokračovali. To spôsobovalo, že rieka v lete vyschýnala, čo malo negatívny dopad na pestovanie ryže a bavlny. Turecko tak v roku 1958 zastavilo prítok a do mesta Qamíšlí pritieklo len málo vody.[4]
Sýrii sa podarilo zblížiť s inou krajinou, mimo Bagdadský pakt, s Egyptom. Spolu tak v roku 1958 vytvorili útvar, ktorý niesol názov Zjednotená arabská republika. Sýrčania sa však v tomto spojení cítili byť odsunutí na druhú koľaj. Odklon od demokratických princípov a hospodárska nestabilita tak mali za následok, že popularita jednoty s Egyptom klesala. Po troch rokoch od vzniku Zjednotenej arabskej republiky Sýria, po vojenskom prevrate, zrušila toto spojenie a opäť získala suverenitu. Navyše bola v roku 1961 znovu prijatá za člena OSN, čo bolo ďalším dôležitým míľnikom v jej dejinách.[5]
Po 25 rokoch bola hlavným problémom medzi Tureckom a Sýriou Kurdská strana pracujúcich. Turecko žiadalo od Sýrie aby zastavila podporu pre túto stranu, ktorú turecká strana označovala ako teroristickú, ohrozujúcu ich národnú bezpečnosť. V roku 1987 tak podpísali krajiny protokol, ktorý mal zabezpečovať 500 m³/s vody z rieky Eufrat pre Sýriu. Keďže Sýria stranu nezrušila, Turecko reagovalo odďaľovaním dodávok sľúbeného objemu vody. Na to taktiež reagovala Sýria začatím výstavby priehrady na rieke Orontes, ktorá tečie práve do už spomínaného Iskenderunského sandžaku. Táto výstavba začala spôsobovať sucho v okolí rieky Orontes na tureckom území. Turecko sa snažilo o vyriešenie problémov s riekami Eufrat a Orontes, avšak sýrska garnitúra oponovala týmto návrhom, pretože by to znamenalo uznanie suverenity Turecka nad Iskenderunským sandžakom, ktorý sa od nej odtrhol v roku 1938. Voda bola jablkom sváru medzi krajinami ešte v roku 1990, kedy Turecko celý mesiac napúšťalo vodu do Atatürkovej priehrady, čo malo opäť negatívne dopady na úrodu v Sýrii.[6]
Hoci sa k vláde dostala strana Ba´th už v roku 1963, neznamenalo to pre krajinu koniec vojenských a politických prevratov. V roku 1966 urobila strana Ba’th prevrat na Amína Al-Háfidha. Koniec prevratov prišiel až po tom, čo sa v roku 1971 usídlil v prezidentskom paláci Hafiz Al-Asad. Na každú opozičnú akciu tvrdo a efektívne reagoval a tak sa mu podarilo vnútropolitickú situáciu v krajine spevniť. Ďalšia významná udalosť v histórií Sýrie tiež súvisí s opozíciou, alebo aspoň s jej časťou. Po povstaní moslimského bratstva v meste Hamá v roku 1982 začal krátky ale veľmi krvavý stret medzi sýrskou armádou a bratstvom, ktorý si vyžiadal niekoľko desiatok tisíc obetí. Na konci milénia v roku 2000 sa po smrti prezidenta Hafiza Al-Asada stal hlavou štátu jeho syn Bašár Al-Asad. Sľubne sa vyvíjajúca situácia okolo nového prezidenta viedla občanov k viere, že nastanú reformy, avšak tie nakoniec zostali v úzadí a prím opäť hrala vnútropolitická stabilita.[7]
Po vypuknutí sýrskeho konfliktu Turecko tlačilo na sýrskeho prezidenta Al-Asada, aby urýchlene zaviedol reformy a predišiel tak krviprelievaniu. V auguste 2011 vyjadril Erdogan po stretnutí s Bašárom Al-Asadom nádej na vyriešenie problémov. Podľa niektorých analytikov sa Turecko spočiatku nesnažilo zvrhnúť vládnu garnitúru v Sýrii, ale požadovalo od nej reformy v krátkom čase. Sýria však toto videla ako miešanie sa Turecka do jej vnútorných záležitostí. Turecko na to odpovedalo podporou opozície, ktorá si tak mohla vybudovať základňu na tureckom území. Neskôr Turecko samé zahájilo vojenské operácie na území Sýrie. Najskôr operáciu „Eufratový štít“ v roku 2016 na vidieku Aleppa, a neskôr ďalšie proti Kurdským obranným jednotkám.[8]
[1] https://www.enabbaladi.net/archives/284842 [2] https://www.washingtonpost.com/wp-srv/world/countries/syria.html [3] BAHBOUH, CH. (2005:72-75) [4] https://www.enabbaladi.net/archives/284842 [5] BAHBOUH, CH. (2005:76-77) [6] https://www.enabbaladi.net/archives/284842 [7] JEŽOVÁ, M. (2011:106)
[8] https://www.enabbaladi.net/archives/284842